SPRAVODLIVÝ NOE (Gen 6,1-9,28)

            Noe bol medzi svojimi súčasníkmi muž spravodlivý a bezúhonný. Noe kráčal s Bohom. (6,9) V Starom Zákone sú ako spravodliví okrem Noema označení Abrahám, Jakub a Jób. Ako kráčajúci s Bohom je okrem Noema označený i Henoch. (5,22.24) Noemova spravodlivosť je, zdá sa, tiež dôvodom záchrany jeho najbližších rodinných príslušníkov.
Niektoré rabínske komentáre vyzdvihujú život Noema, že si aj uprostred skazeného ľudstva zachoval čistotu srdca. Hovoria, že o koľko by bol spravodlivejší, keby žil medzi ľuďmi spravodlivými. Iná skupina rabínov, porovnávajúc spravodlivosť Abrahámovu a Noemovu, zazlieva Noemovi, že keď Boh vyhlásil súd nad svetom, nevrhol sa Noe pred ním na kolená a neprosil o milosrdenstvo pre svojich súčasníkov a záchranu pred potopou. Tak ako to urobil Abrahám, ktorý sa po ohlásení Božieho súdu prihováral za Sodomu a prosil o záchranu spravodlivých.

             „Pán videl, že zloba človeka na zemi je veľká, a že každý jeho zámer zrodený v srdci bol vždy iba zlý.“ (6,5) Tento i ďalšie verše, ktoré opakovane hovoria o neresti a násilí na zemi, označujú hriech a skazenosť ako príčinu potopy. Keď Pán oznamuje príchod potopy, oznamuje Noemovi spôsob, ako sa on a jeho rodina zachráni: „Urob si koráb... A postav ho takto: tristo lakťov bude jeho dĺžka, päťdesiat lakťov jeho šírka a tridsať lakťov jeho výška.“ (6,14-15) Miery v Izraeli zodpovedali mieram ľudského tela. Štandardný lakeť meral 44,4 cm. Tak by rozmery korába boli: dĺžka 133,22m,  šírka 22,2m, výška 13,2m. Je zaujímavé, že koráb sa svojimi rozmermi i tvarom zjavne ponáša na svätostánok opísaný v Ex 26.
            Naši starovekí cirkevní otcovia boli veľmi citliví na duchovný výklad čísel. Pre nich každé číslo uvedené v Starom Zákone bolo výzvou ho preskúmať a hľadať jeho hodnotu a význam v Novom Zákone. Napríklad svätý Hieronym v rozmeroch korába objavil túto symboliku: šírka 50 lakťov znamená nevyhnutnosť pokánia, lebo Žalm 50 (podľa Septuaginty) je kajúcim žalmom, v ktorom Dávid prosí o odpustenie hriechov po spáchaní hriechu s Betsabe. Dĺžka korábu 300 lakťov - číslo 300 je symbolom Baránkovej smrti, lebo písmeno tau má číselnú hodnotu 300. Písmo hovorí, že ten, kto bude označený písmenom tau na čele, bude zachránený. (Ez9,6) A na záver výška 30 lakťov – číslo 30 symbolizuje nový život, nakoľko 30 je číslo krstu Pánovho. Pre dnešného človeka nie je jednoduché takejto komplikovanej a niekedy až násilnej číselnej interpretácii porozumieť.
            Rovnako niekedy nie je ľahké chápať takzvané alegorické výklady biblických príbehov, ktorými sa naši najstarší kresťanskí exegéti snažili nájsť prepojenie Starého Zákona s Novým Zákonom. Tak napríklad: keď Boh hovorí o záchrane ľudstva skrze koráb z dreva, svätý Augustín v tom jasne vidí predobraz - drevo Kristovho kríža, z ktorého vyjde záchrana pre všetkých ľudí. A keď Boh hovorí, že koráb má mať otvor na jeden lakeť, Augustín v ňom vidí Kristovu ranu po prebodnutí kopijou - otvor, z ktorého vyvierajú sviatosti ako zdroj milostí pre celú Cirkev.

            Na zemi pršalo štyridsať dní a štyridsať nocí. (7,12) Slovo pršalo, doslova bol dážď, je označením dažďa typického pre územie Orientu v zimnom období. Rabínski komentátori v ňom vidia spočiatku mierny dážď, ktorý sa ešte mohol premeniť na požehnanie, keby ľudia v poslednej chvíli konali pokánie. Až keď svet pokánie odmietol, z dažďa sa stala ničivá záplava.
            Vytryskli všetky pramene veľkej hlbiny (7,11) Takže nešlo len o dážď, ale aj iné príčiny, ktoré spôsobili potopu. Je známe, že na jar sa živelne rozvodňovali vody Eufratu a Tigrisu a záplavy vznikali aj z rozpúšťania ľadov v poslednej dobe ľadovej. Takisto sa predpokladá, že more v tejto oblasti siahalo kedysi až po dnešný Bagdad a bolo bohaté na podmorské sopky, ktorých cunami mohli zaplaviť celé územie Mezopotámie.
            Štyridsať dní a štyridsať nocí. Číslo 40 a jeho násobky majú v Biblii symbolický význam – sú symbolom prelomu, zmeny. Väčšinou ide o radikálnu premenu, o nový začiatok. Štyridsať dní potopy označuje očistu sveta, zmytie skazy násilia, prípravu na nový začiatok. 400 rokov trval pobyt Abrahámových potomkov v cudzej krajine, 40 rokov putovali Izraeliti po púšti, 40 dní trval prieskum zasľúbenej krajiny, 40 dní strávil Mojžiš na Pánovom vrchu, 40 dní putoval Eliáš k vrchu Horeb, 40 dní dostali obyvatelia Ninive pre možnosť robiť pokánie, 40 dní strávil Ježiš na púšti ako prípravu na verejné účinkovanie, 40 dní sa zjavoval svojim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní.

            Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody ustúpili. (8,1) Vietor tu pripomína Božieho ducha, vznášajúceho sa nad vodami pri počiatkoch stvorenia sveta. Tiež pripomína vietor, ktorý rozháňal vody Červeného mora a pomáhal Izraelitom pri odchode z Egypta. Jednotlivé živly sa opäť začínajú správať podľa pôvodného poriadku. Koráb zastal na vrchu Ararat. (8,4) Hebrejské i grécke texty používajú pri označení vrchu množné číslo, takže nemusí ísť konkrétne o vrch Araratu, ale o celé horstvo v danej oblasti. Netreba si predstavovať, že bola zaplavená úplne celá zem. Bol zaplavený vtedy známy svet, v ktorom končiare Araratu boli považované za najvyššie hory sveta.

            Boh povedal Noemovi: „Vyjdi z korába...!“ (8,16) Pri príkaze Noemovi vyjsť z korába je Boh pomenovaný ako Elohím – Vládca nad svetom a všetkými jeho prírodnými zákonmi. Zato pri príkaze vojsť do korábu dáva pisateľ Bohu dôverné meno Pán, Adonaj – ten, ktorý prejavuje Noemovi a jeho rodine záchranu a priazeň.
            Svätý Ambróz si všimol, že v texte, ktorý opisuje vstup Noema a jeho rodiny do korábu, muži a ženy nastupujú v tomto poradí: Noe a s ním jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov (7,7), teda muži spolu a ženy spolu. Kým pri vystupovaní z korábu sú vymenovaní ženy i muži zmiešane - Noe a jeho žena, jeho synovia a ženy jeho synov (8,16). To sa tradične v kresťanských i židovských výkladoch interpretuje tak, že počas pobytu v korábe, kedy Boh konal spravodlivosť nad svetom, sa mali muži a ženy zdržiavať manželského spolužitia. No po potope starosť o manželstvo a plodenie detí opäť vystupuje do popredia. Potvrdzuje to i zopakovanie Božieho prikázania Noemovi a jeho potomstvu „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (9,1)

            Noe postavil Pánovi oltár... a priniesol zápalnú obetu. I zavoňal Pán príjemnú vôňu a povedal si vo svojom srdci: „Už viac neprekľajem zem kvôli človeku...“ (8,20-21) Nielen tu, ale v celom príbehu o potope je Boh vykreslený ako živý Boh, plný emócií, ktorý mení svoje rozhodnutia: najskôr vidiac ľudskú zlobu a rozmáhajúce sa násilie ľutuje, že stvoril človeka. Potom odpúšťa a dáva možnosť nového začiatku. Nikdy sa však nezrieka človeka ako takého a nakoniec dáva garanciu, že už nikdy nepotrestá ľudstvo takouto potopou. A na znak svojho sľubu dáva vidieť na oblohe dúhu.

            Noe bol roľník a ako prvý vysadil vinicu. Keď sa raz napil vína, opil sa a obnažený ležal vo svojom stane. (9,20-21) Jeho syn Cham to videl a ponáhľal sa to oznámiť ostatným. Jeho bratia Sem a Jafet však vzali plášť a diskrétne zakryli otcovu nahotu, aby otcovu slabosť nezazrel nikto ďalší. Žiaľ, koľkokrát aj nám je prirodzené ešte za horúca utekať a oznámiť iným zahanbujúce a zlé, čo sme sa dozvedeli na druhého.
Keď sa Noe prebral z opojenia, preklial potomstvo svojho syna Chama pre jeho skutok. Aj pre túto skutočnosť sa židovskí rabíni pozerajú na „spravodlivého“ Noema s otáznikom. Veď prvé zaznamenané slová, ktoré vyslovil po potope, nie sú vďaka Bohu za záchranu, ale prekliatie vlastného rodu.
            Prekvapuje nás, že morálne prísni a zásadoví starokresťanskí exegéti pozerajú na Noemovu opitosť zhovievavo. Podľa nich sa za Noemovým pádom skrýva jeho neskúsenosť. Veď Noe bol prvým človekom, ktorý dorobil víno, a teda nemohol poznať silu tohto nápoja. Svätý Efrém si myslí, že Noe už víno poznal pred potopou, a jeho opitosť bola spôsobená jeho dlhou abstinenciou – keďže nepil víno ani v arche, ani pár ďalších rokov, kým sa jeho vinica stala produktívnou.
            Židovskí rabíni sa na túto vec opäť pozerajú svojsky. Ich zbeletrizované výklady, do ktorých, samozrejme, vpustili fantáziu, vidia Noema ako človeka, ktorý od potomkov Adama a Evy vedel, že zakázaným ovocím v raji bolo hrozno. Ale keďže Boh sľúbil, že už ľudstvo nevyničí, vysadil Noe pod Araratom vinice a vyrábal zo zakázaného ovocia víno.
            Takže pre Židov je Noe chytrákom, ktorý sa snažil dobehnúť aj samotného Boha. Keď ho porovnávajú s praotcom Abrahámom, ktorého Písmo označuje tiež ako spravodlivého, Noemovu morálnu úroveň vidia o poriadny stupienok nižšie.

(zdroj: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Po stopách Noema – komentáre o. Jána Majerníka)